Namar Rokudenashi

V dobách keď Shinobi ešte nechodili po zemi, v dobách, keď Juubi obýval tento svet, existovali Samuraji, najmocnejšia ochrana sveta. Dokázali ovládať chakru a v tej dobe sa im nik nedokázal vyrovnať. Po príchode ninjov čakali, naivne si mysleli, že svet ich neopustí, veď koľko pre neho urobili. Avšak ich pád bol predurčený,keď prvý Shinobi dokázal poraziť Juubiho a zapečatiť ho do seba a stať sa tak“ Bohom“. Po období 4 ninja vojny si samuraji mysleli, že ich návrat sa blíži, ale nestalo sa tak. Ich spôsob tréningu sa zmenil, bol tvrdší a krvavejší. Pochopili, že sbôsob boja ktorý doteraz viedli ich učil bojovať proti ľudom, nie proti Ninjom. Stali sa elitov na zabíjanie tohto druhu bojovníkov, avšak vyčkávali na svoj pravý čas. Na návrat starého poriadku.
Na novú éru Samurajov.

„Svet na nás zabudol, zabudol na naše činny a našu ochranu. Zabudol na našu sílu. Niektorý možno dúfajú, že už nás niet v tomto svete. Ale my tu stále sme, silnejší ako kedykoľvek predtým. My to...Gloch..“ záplava slov bola pohltená obyčajným kašľom starého muža v prastarom brnený. Drevená palica, vyrezaná v majstrovskom diele držala vetché telo vodcu v vzpriamenej polohe. Ich učiteľa. Prečo to musí tak skaziť? Toto mal byť jeho deň, deň kedy mal konečny vystúpiť na svetlo. Jeden z troch detí novej generácie, ktoré prežili výcvik. Každých desať rokov sa ukázala nová generácia a on vedel že tí po nom budu ešte silnejší. Nie však dnešok, nie však tento vek. Tento deň i desaťročie bolo jeho a nik mu nedokáže zobrať to čo mu patrí. Zadíval sa na svojich spoločníkov. Shyiaru, prvú zo žien medzi samurajmi, ktorý tak dlho a úpenlivo držali svoje tradície, čo zapríčinilo ich pád. Jej zmysly ho okamžite odhalili. Jemne natočila svoju tvár. Usmiala sa. Jej vrelý úsmev, ktorý hod ržal pri živote celých 15 rokov, odo dňa čo bol stvorený pre tento experiment. Hlas mentora pokračoval a hoc už nebol taký hromový ako kedysi, ešte stále dokázal utíšiť celú sál a všetkých prinútiť počúvať jeho slová. Bola však istá vec, ktorá tomu dokázala odolať. Milenci. Roztvorila pery a naprázdno vyslovila slová, ktoré nik nemal počuť, dokonca ani shinobi či samuraji. Slová a ich poradie bolo zamenené, ale Namar tomu rozumel, aj keď z jej pier nevyšiel ani hlások. Chcela ho cítiť, chcela odísť z tejto maškarády. Toto nebol jej deň, aj keď mal. Prvá žena, ktorá prežila séra a jedy, aj keď si to vyžiadalo krutú dať. Bola silná. Dokázal by sa na ňu dívať celý čas, avšak hlas, ktorý podla legiend pohol horou utíchol. Predstúpil Mansu „Pieseň Juhu“, a zvieral čepel. Bol najstarší, preto dostal najstarší meč. Gurō no ken, Záblesk, rovnaký ako v jeho očiach. Čepel skrytá i čepel viditeľná. Poklakol. Stal sa Samurajom. Mansu sa zadíval na Namara v posmešnej grimase. Ten bastard skutočne získal právo prvého meča. Musel sa však usmiať. Stavil sa s ním že ten meč získa on. Snáď si svoju cenu nebude chcieť vyzdvihnúť. Ona mu to nedovolí. Predstúpil, bol predsa na rade. Potlačil úškrn pri pohlade na starcovu tvár a na tvár svojeho mentora. Boli si tak podobný. Shyiara sa na neho zadívala, vedel čo chce povedať, ktorý z mečov si zvolí. Vytiahol Futago no ken. Dvojča speté s ním. Opásal si železný chránič okolo pása. Rád by si meč vyskúšal, avšak nemohol. Musel odísť. Odriekol slová prísahy že sa nikdy nestane Roninom, samurajom bez pána, ktorého by ctil. Odstúpil, zaplnil miesto v rade. Mansu sa uškrnul a natiahol k namarovi. „Dúfam že si nezabudol na našu dohodu“ ja som sa tiež usmial. Ak máš chuť sa stať predčasne mníchom v radách eunúchov prosím, môžeš ku nej vstúpiť.“ Zasmial sa, prlíš nahlas na tichú spoločnosť. Ostatní z rádu si ich prísne prezerali. Bývalé „Nové“ generácie na nich hladeli z odporom a budúce s úžasom. Boli predsa nádej na porazenie ninjov a ich techník, na nastolenie starého rádu, kde sa samuraji nemusia učiť techniky ninjov na svojich akademiach. Oni boli symbolom tej zmeny. Oni boli tá zmena, avšak prečo boli taky hlúpi? Shyiaru pristúpila a objala Mansuho, následne jeho. Jeho však bol vrúcnejší, teplejší. Ich ústa sa stretli a výboj ich doslova pohltil. Nezaujímalo ich kto ich sledoval. Slová o príchode „Piesny Západu“ noboli dostatočné aby ich od seba oddelili. Ona bola dôležitejšia ako človek bez meča. Keď sa rituál skončil a 4 pieseň odišla, boli už tí traja dávno preč. Nemal predsa žiaden meč, nemal ako zosilnieť. Mansu odišiel do svojeho sídla, ako nazýval izbu s vankúšom a jednou stoličkou, zatial čo milenci sa venovali sami sebe. Týmto rituálom sa stali dospelý a slová, ktoré obaja vzdychali v tej chvíli zdali také podstatné. „Milujem ťa“ bolo to, po čom Namar túžil a dúfal, že jeho slová k nej vyvolali rovnaký pocit. Skončilo to príliš rýchlo. Noc sa nezačala hýbať a svet stále stál. Namar ju držal v náručí a dúfal, že tento čas nikdy neskončí. Ich meče sa prekrížili vedla postele, zosunuté ustavičným kmitaním dvoch telies. Postavil sa, zakašal tuniku od pása dole. Zasunul obe svoje meče späť do púzdier a odišiel. „Milujem ťa“ vykríkla zababušená v tenkej deke. Musel nájisť Mansuho. Aspoň na chvíľku a potom sa ku nej vrátiť. Všímal si okolie. Bolo príliš ticho. Vedel že im budú chcieť dožičiať trocha súkromia, avšak enčakal že budú až taký obetaví odobrať si spánok. Počul udychčaný hlas. „Kde je Shyiara?“ Ozval sa hlas, príliš povedomý na to aby si ho zmohol zmýliť. Namar sa usmial, bol to predsa jeho jediný brat, alebo aspoň najbližšie, čo sa tomu podobalo. „Mansu, naša dohoda musí padať, prepáč.“
Všimol si jeho spor odeté telo, avšak úsmev na jeho tváry nepadol. Mansu bol v bojovom oblečený. A chcel v ňom aj ostať. Rýchly tep, rozšírené zorničky, zápach krvi. Namar bol príliš vo veľkom ohromení na to aby sa mu vzpieral. Nechal ho prejisť, nechápal. Čo si to spravil braček? Počul príbehy o Roninoch, avšak doteraz žiadneho nevidel a nechápal ako by sa ním niekto mohol stať. A nikdy nepočul o Roninovi, ktorý by zradil hneď v prvý deň. Niekoho hladal, niečo chce. NIE! Vykríkol plnou sílou svojej vôle, ktorá by dokázala pohnuť horou. Rozbehol sa, sporo odetí, s čepelo v ruke. Meč Dvojča mal u seba, avšak nástroj ktorým ho ovládal nechal vedla nej. Výkrik. Cítil krv na podnebí. Nie.Nie.NIE! avšak voči jeho hlasu bol výkrik hluchý, nedokázal to zastaviť. Otvoril dvere, cítil však iba strach. Mansu zvieral čepel, Shyiaru zase tu svoju. „Braček pomôž mi ona je..“ Nestihol dopovedať. Prečo je ľudské telo také slabé? Ochrana, ktorá z neho mala stvoriť dominantného tvora je príliš tenká a zničiteľná. Koža praská, upozornuje telo na bolesť. Dalej je už iba mäso, nejaký ten sval. Čepeľ zavadí o kosť avšak ani tá to nedokáže zastaviť. Je tak smiešne ľahké zabiť človeka. Prečo je to také ľahké? Prečo sa telo nebráni a z jeho útrob vychádzajú ďalšie prílivy krvi, žlči a častí žalúdka? Netušil odpoveď na to. Cítil iba prázdno. Svet sa nespomalil tak ako ho učili, len on sa zrýchlil. Nepremýšlal, inštinkty, ktoré získal ho ovládli a keď jeho telo dopadlo do kaluži vlastnej krvi, zdvihol meč. Záblesk. Druhý meč. Prekročil mrtvolu, škubajúcu poslednými zbytkami svojej vôle žiť. „Ty idi..chr...t“ videl iba krv. Takéto je to zabiť prvý raz človeka? Otupí sa potom ten strach? Zadíval sa na jedinú vec v miestnosti, ktoá dokázala rozohnať . „Zabil som svojeho brata.“ Povedal jej to tónom, ako by sa za to chcel ospravedlniť práve jej, aj keď vedel že tým ju zachránil. „prepáč, ja som nechcel, to nie je moja chyba, videla si... To on zautočil prvý...“
Príval slov, žiadostí o odpustenie, vysvetlenie toho na čo nemal podla kódexu hladieť.
„Mansu ti vráti to čo si mu urobil, ale ten čas nadíde až vo chvíli keď padneš mečom.“ Objala ho, pobozkala. Už sa nedokázal sústrediť. Začul kroky. Vedel že jeho výkrik musel ostatných privolať. Odtiahol pery, avšak Shyiaru ho pritiahla späť. Nedokázala ho odseba odtrhnúť. V očiach ju pálili slzy. A v tej chvíli, v tú prvú noc, bol tretí meč zašpinený od krvi. Prečo je ľudské telo také krehké? Pochopil to. Manse bude čakať, že sa na mne pomstí so stovkou ďalších a určite by ma nečakal tak skoro. Tisíce rán na tele ho nedokázali pripraviť na túto chvíli. Čepel vyšla z druhej časti tela, hladko prešla cez pokožku, mäso a svaly. Cítil, ako sa dotkla rebier a tesne minula srdce. Z pier, stále pritisknutých k tých jej, vyšiel pramienok krvi. Cítil slanú príchuť, ktorá bola kedysi sladká. Každý nádych ho stýl príliš vela síl a cítil, ako chakra z jeho tela uniká. Nedokázal sa sústrediť a vzduch, ktorý s takou námahou vdýchol, unikal cez malé prieniky na čepeli meča.
„Je to iba sútaž a ja som jej vítaz. Nebudem ťa žiadať o odpustenie, lebo si žiadne nezaslúžim.
Padneš mojim mečom a stanem sa Novým spasiteľom z nás štyroch, z novej generácie“ Čepel sa zaryla hlboko do kostí. Cítil ako celé jeho telo vníma chlad, blížiaci sa jeho koniec. Nadýchol sa ešte raz, chcel si aspoň o pár sekúnd predlžiť ten život. . Cítil mráz, ktorý otupoval jeho bolesť a pocit únavy. Tak takáto je smrť.
Zadíval sa jej posledný krát do očí. Tak toto znamená byť dospelý? Ovládať moc a brať ju iným? Musíme byť až taký silný aby sme sa vyrovnali priemerným ninjom?
Druhý zárez, si skoro nevšimol. Obyčajný kunai, nástroj ninjov. Líce, ktoré tak dlho držalo pohromade prasklo ako bobula. Ucítil teplo na spodnej pere a na jazyku, keď už pery spojiť nemohol. Kunai sa oškrel o sánku a leteľ dalej, zanechal predlžený úsmev na jeho tváry. Teplo ktoré sa rozlialo po jeho tele prebudilo jeho otupenú myseľ. Mal cítiť hnev, nie únavu. Teplo, nie chlad. Samuraj sa nemá vzdať do poslednej chvíli. Chcel stáť vzpriamene, nenechať sa zasiahnuť od zadu. Neodpadnem. Nesmiem prekázať strach tela. Budem žiť aždo poslednej kvapki mojej krvi. Padol však na kolená. Budova horela. Shyiara sa z neho snažila vytrhnuť svoju čepel. Nedokázala to, zasekla sa medzi lopatkami. A zvyšné meče zvieral vo svojich ladových rukách. Nedokázal už hovoriť a aj obyčajná snaha o to ho stála priveľa síl. Zmysly sa začali otupovať. Zrak už rozpoznal iba obrysy jej tváre. Aź teraz chápal čím skutočne bola. Nevidel jej krásu, ani jej úsmev, ktorý ťa lapí do jej siety. Vidal iba temnotu. A oheň. Vychádzajúci spoza nej. Shy vykríkla. Trhala meče z jeho takmer mrtvého tela a pumpovala jeho krv po dlážke.
Oheň sa však blížil .
„Dvaja musia umrieť Shy, ty to vieš. Tebe nikdy nebudú patriť tie meče.“
Slová vychádzali z diaľky, ale počul ich. Alebo ten hlas stál vedla neho? Nevedel. Nedokázal viac bojovať. „Zahrávala si sa s nami všetkými, vedela si čo sa stane. Namar, Mansu, dokonca i ja sme boli tvoje pokusné králiky, Alchymista. Prečo si myslíš že som predstieral svou smrť pred vami a žil v inej časti, trénovaný samotným majstrom?“
Shy zakričala. Ten psychopat, ktorý si hovoril štvrtý prežitý hovoril nejaké slová. Už bol skoro pri okne, plazil sa po boku svojeho tela, snažil saodtiahnuť preč. Zabil som svojeho najlepšieho priateľa pre lásku, ktorú som nikdy nemal, kvôli meču, ktorý nikdy nezískal.
„Úlohou bolo zabiť dvoch ďalších, a získať ostatné meče. Ale myslím že teba Oshear porazím aj bez mečov, predsa len, stvorila som ich nie“ Vedel, že keď sa otočí, uvidí jej úsmev. Teraz začal chápať prečo sa jej oči nezmenili do farby krvi, ktorú prelievala. „Nedokážeš ma zabiť a dvaja sú mrtvý. Môžeš odísť, stať sa Roninom. Ale musíš mi nu nechať svoj meč, jediný pôvodom tvoj. Odsúhlasíš to?“ Namar za sebou viedol krv, rovnako ako slimák, plaziaci sa v špine. Tým teraz bol, ničím viac. Natiahol ruku. Plameň ho nezasiahol. Jeho telo dopadlo. Temnota jaskyne ho pohltila. Už nič nevnímal.
„Ty nevieš nič, Alchymista“
Samuraj vždy umrie dotykom meča. Už sa ani nepokúšal nadýchnuť ani vybrať čepel.
Osamelý Samuraj kráčal krajinou, hladal výzvy seba hoden. Nemal nič len meč a predsa nikdy neprehral. Jeho následníci boli odvážny a vždy ho počúvali. Jeho láska, ktorú našiel ho naplnila túžbou, ktorej žiaden muž nedokázal odolať. Predsa bol však zradený, aj keď mal všetko, sílu, svoj meč, priateľov i lásku. Jeho následníci ho opustili keď uvideli jeho prvú krv, jeho láska ho zapredala za hrsť zlatých. Ostal mu iba meč v jeho slabých rukách, v jeho posledných hodinách. Neopustil ho, až do posledného nádychu. Potom sa zlomil vo dvoje. Meč Dvojča, dedičstvo prvého samuraja. Nemohol sa usmievať a predsa mu tá legenda pripomenula kým chcel byť. Nepustil svoj meč, ani jeden z nich. Stali sa mnou a ja som sa stal nimi. Zvolili si ma. Stali sme sa jedným.
A jeho srdce dotĺklo posledný krát.

Zvolili si ma. Stal som sa ich pánom. Osamelý samuraj kráčal krajinou, hladal výzvy seba hoden.
Oči sa mu otvorili. Hladeli do temna. Takýto je to pocit umrieť? Vnímať a predsa nič necítiť? Necítil v sebe žiadnu čepel, musel byť mrtvý. Ušiel som ako zbabelec a teraz je mojim trestom život o samote.
„Nie si mrtvý ani živý, si na hranici týchto dvoch svetov. Stali sa jedným, zvolili si ho a on ich. Ani na prahu smrti sa nedokázal vzdať svojich zbraní. Láska ho zradila za hrsť mincí a priatelia utiekli v momente keď prvýkrát dopadla jeho krv. Kráčal vstriec smrti sám, hladajúc výzvy hodné seba. Bol to osamelý bojovník, ktorý zmenil svet. Stvoril samurajov. „
Hlas bol každým slovom bližšie a bližšie, aj keď jeho tvár nikdy nemohol uvidieť.
„Nezdá sa ti že si s ním nejak podobný, aj keď meče, ktoré su s tebou v jedno si nevyrobil sám?
Stvorila ich láska, ktorú si miloval a naivne si myslel že aj ona teba. V rukách ich držal tvoj priateľ, ktorý sa ti nezdvôveril z úlohou ktorú dostal od starších. Chcel zabiť tvoju lásku, musel si ho zastaviť. A zbrane ťa neopustili, nedokázali to. Preto sa ťa spýtam, oplatilo sa obetovať svoju cestu kvôli chvílke neopätovanej lásky a falošného priateľstva?“
Namar sa pokúsil odpoveď, aj keď žiadnu odpoveď nepoznal. Nadýchol sa a zistil, že mu už kyslík neuniká cez rozrezané plúca. Diera bola zašitá chirurgickou presnostou, ktorú by závideli mnohí Shinobi medici. Nádych bol však ťažký, každý napnutý sval v jeho tele prekonával svoje limity už len obyčajným nádychom. Nemohol sa hýbať ani odpovedať. Rana by sa zase otvorila. Cítil krv stekajúcu po perách miernom otvorený úst. Dotkol sa rany. Jazvy sú symbolom bojovníka. Chcel tomu veriť, avšak jeho úsmev od pery k ľavému uchu ho nerobil štastným. Rana pulzovala a krvácala, aj keď bola zašitá.
„bude trvať mesiace, ak sa z toho zotavíš. Nedokázal som vyčistiť všetky rany a bojím sa že sa zanietia a ty umrieš kvôli obyčajnej rane kunaiom. Si síce rovnako imúny ako ja, ale aj nesmrteľnosť bežná človeku má svoje limity, nemyslíš si, Pieseň Severu?“
Cítil že má pravdu. Vedel to. Osobné štastie nikdy nemalo právo pre tých ktorý mali zmeniť svet. Mal som byť vyvolený a ten vždycky kráčal sám. Postavil sa. Nite sa pretrhli. Hnis vytiekol z rán.
„Ešte stále nič nechápeš že? Povedal som ti že budeš ležať mesiace, kým sa dokážeš pohnúť a roky, kým sa tvoja schopnosť boja vráti na pôvodnú úroveň. Ale ty sa chceš prekonať nie? Ty a ja budeme spoločníci, ty ten čo ukáže svoj tieň na slnku a odhalí našu sílu schovanú v temnotách, zatial čo ja budem tá temnota, ktorá pripravý pôdu pre prevrat. Ninjovia sú slabí, nejednotní. Každý vek potrebuje svojeho hrdinu a padúcha. Jedným z nich budeš ty, druhým ja. Možno ti teraz moje slová nedávajú zmysel, ale jedného dňa ich pochopíš. „
Namar to pochopil, poznal príbehy ninjov. „Ten dobrý a ten zlý. Senju a Uchiha. Príbehy ktoré sa dookola opakovali nespočet ráz, dve klany, ktoré nikdy nedokážu spolupracovať, avšak vždy po vítazstve jedného príde mier, aspoň na desaťročie, kým sa klani znova proti sebe postavia v krvavom sváre. Prečo ten večný boj neukončiť v období, keď budú obe klany vyčerpané? Najsilnejšie klany budú zničené nami, dvoma obyčajnými ninjami. Ty ako padúch, ja ako hrdina. Prevezmeme ich odkaz a obrátime proti ninjom. Staneme sa ich novými Bohmi, tými, ktorých by sa mali báť. Svet ninjov skončí vo vojne, ktorú sám stvorí a my zmeníme osud, ktorý pre nás pripravili„
Telo sa už nedokázalo viacej namáhať a Namar upadol do spánku, ktorým sa telo bránilo proti zraneniu.
„Milujem ťa“ ozýval sa jej hlas, hlas Shy, nie hlas Alchymistu, ktorá sa ho pokúšala zabiť. Zopakoval po nej tie slová. Mansusa na neho usmial. Mentor zakašlal, začal svoju úvodnú reč. Všetci hovorili naraz a príliš potichu na to aby im rozumel. Nie je to skutočné. Myslel v tej chvíli. Všetci sú mrtvy. Aspoň v to dúfal. Vedel, že by nedokázal splniť svoj, nie ICH ciel , keby hocikto z nich by ho videl ako Ronina. Aj keď tú misiu nariadil Mentor, Mansuho som zabil sám a Shy...Alchymista chcela zabiť mna...Nič im nedlžím okrem rád, ktoré mi dali, milého úsmevu, ktorým ma vždy obdarila a priateľského doberania od človeka, ktorý mi bol bratom . Okrem lásky,úcty a dôvery. Vlastností, ktoré ma naučili čím skutočne som. Som Vyvolený, som boh, Som Uchiha týchto dôb, Madara novej generácie. Ale budem iný. Budem mocnejší. Padnem. Raz a navždy a budem trpieť tisíce zločinov, ktoré spácham. Ja sám rozhodnem, ako umriem. Nikto mi nikdy nepovedal, ako sa mám narodiť a ani koniec mojeho príbehu mi nikto nerozkáže. Pravda....Je málokedy skutočne dôležitá. Život jedinca ešte menej. Hrdina a padlý. Dva druhy mocních, ktoré zmenia svet. Padlý zjednotí svet pod jednu zástavu a hrdina ju ovládne. Zabije jeden život, zachráni v utópii státisíce. Shinobi učenie padne. A s ním i riziko ktoré prináša. Sen skončil a jeho telo bolo slabšie, a predsa už celé. Vlasy boli ovela dlhšie ako keď zaspával a rany, ktoré mali byť smrtiace, zanechali iba hrubé jazvy. Jeho vychudnuté telo postrádalo akýkoľvek náznak svalovej hmoty. Postavil sa a cítil, ako z kostí vychádza prosebný zvuk. Ležali ste už príliš dlho a snívali. Chcel sa dotknúť líca a našiel fúzy a pálivú bolesť. On mu urobil tetovanie aby zakryl tú jazvu. V ústach cítil kovovú prichuť. Spomienky na ten kunai. Postavil sa, iba sila vôle ovládala jeho telo, ktoré. Padol na kolená, potom na ruky.
„Ako dlho som spal? „ Postavil celú svoju váhu na končatiny. Urobil jeden zhyb, následne druhý. Telo dopadlo na zem a jeho brada zarastená plným chumáčom chlpov sa oškrela o kameň.
„Nie viac ako rok, pvoedal by som“ Hlas, ktorý bol kedysi taký mocný sa zmenil v šepot.
„Za ten čas som zdokonalil sám seba ako hrdinu. Urobil zo seba niečo menej ako Boha, nečakal som že sa niekedy prebudíš, aj keď som dúfal, že tvoja vôla bude taká pevná. Môj čas bol však dostatočný a neprestal som s tvojim dávkovaním, aj keď telo ochablo tak na 30% svojej pôvodnej schopnosti. Bude trvať mesiace, kým sa svali znova rozhýbu. Ale to ty vieš že? „ Uvidel ho, jeho šialený meč, jediný skutočne nový. Vylepšený. Už to nebude iba oheň, ktorý páli. Bude tým, čo ma zničí. Až teraz si prvýkrát pozorne prezrel svojeho záchrancu. Videl už to brnenie, avšak nikdy netušil že neuvidí jeho tvár.
„Oshear všakže?“ Brnenie sa prestalo hýbať. „Už to meno istý čas nepoužívam a nové ti žial nemôžem povedať. A mal by si sa naučiť nehovoriť, kým to od teba nikto nežiada a nepýtať sa. Nech si radšej o tebe myslia že si hlupák ako to, že si špeh, v úlohe ktorú ti zadám musíš byť dokonalý. „ Posadil sa. „Ja sám ju splniť nemôžem, pretože moje ciele sú iné. Musím ovládnuť Samurajov a pridať ich na svoju stranu, aby vo vojne, čo sa blíži mohli zautočiť v momente keď budú ninjovia slabí. Bola založená organizácia z čias Veľkého Sennina Naruta, nazývaná Akatsuki . A ty by si sa mal k nim dostať a spôsobiť u nich chaos.“ Namar urobil ďalší cvik, ruky sa triasli. Nedokážem ani udržať svoje telo, ako chcem udržať meče ktoré si ma zvolili? Spravil ďalší a ďalší. Oshear ho pozoroval. Teraz bol mnohonásobne silnejší ako on. Bol mu odkázaný na milosť a svoju vlastnú česť, ktorú dlží záchrancovi svojeho života. Telo sa preplo a myseľ ho nedokázala ovládať. „Aj keď možno by bolo lepšie keby som zvolil niekoho iného a ty by si...
...Nie...Daj mi rok...Daj mi trocha času....A daj mi zatratenú britvu....“
Oshear sa usmial. Aspoň v to mohol Namar dufaťže urobil. „Takáto organizácia sa rozbieha pomaly, hladá členov a nikdy nepohrdne niekym ako si ty, a ktovie, možno ma raz prekonáš a padúchom sa stanem ja. “ Odišiel nechal ho samého. Na posteli sa zaleskla čepel britvy.
„Raz,...Dva,...Tri,...“ Cítil ako si jeho svaly začínajú spomína. Čas pre neho stratil pojem. Kosti a schránky tvorou z tých najtemnejších nočních môr sahromadili na kope a jaskyna, v ktorej bol schovaný sa začala rozširovať. Vlasy, ktoré mal kedysi krátke, sotva hodné stušky ktorú dostal ako učeň mu teraz viali pod pás. Čepel, ktorú dávno dostal sa už dávno zmenila v prach a meče, ktoré vlastnil boli príliš pyšné na holenie jemného strniska na brade, ktoré sa zmenilo v hustý porast. Vo vzduchu zasvištala ocel. Britva. Namar vedel kto ju vypustil, vedel kto za ním prišiel. Nehovoril, príliš sa nepýtal. Naučil sa tajomstvá skryté v tichu, vzniknuté absenciov myšlienok a vecí. Zasunul čepel späť do púzdra, natiahol britvu a predviedol prvý strih. Keď bol malý, dokázal vek rozpoznaž iba podla dlžky vlasov, aké mali starešiny. Teraz nedokázal ani to. Ubehol rok? Dva? Vlasy skrátil o polovicu. Dopadali v špirálach na chladnú kamenú zem prerytú ako pôda nejakého farmára.
„Vidím že si opäť vo forme, v ktorej si bol.“ Prehovoril prvý. Mohol začať rozprávať. Ale jednu vec sa naučil z tých čias, ktoré trávil obnovením sebe sama. Dôkaz je vždy lepší ako tucet slov. Steny jaskyne sa opäť rozšírili Modrá žiara ktorá zaplavila miestnosť zmizla. Bolo počuť potlesk i pobavenie.
„Čo chceš teraz spraviť, pán mocný? Zabiješ ma a staneš sa Hrdinom, alebo ostaneš padlým a budeš hrať svoju úlohu až do konca?“
Nasadil si brnenie samuraja, ktoré si tak dlho schovával pred svetom. Nasadil Masku, zahalil tvár a nechal len oči, aby ukázali veľkosť agónie nepriateľa.
„Stanem sa členom Organizácie, spolu s ňou vytvorím rozboroje vo svete ninjov a stvorím hrdinu, ktorý zmení navždy chod sveta.
Budem patriť k Akatsuki“