Dewi Matawa

Jméno a Přímení :
Dewi Matawa

Věk :
15

Místo původu :
Zem ohňa

Fóbie :
Belonefóbia

Hodnosť :
Genin

Pohlaví :
Žena

Sen :
Dotiahnuť svoj “dar“ k dokonalosti

Klan :
-

Kekkei Genkai :
-

Schopnosť Kekkei Genkai :
-

Štýl boja:

-Taijutsu: Často
-Ninjutsu: často
-Genjutsu: -
Dá sa povdať že jej telo nadpriemerne ohybné.
Iba pre lepšiu predstavu vid.video -

Spoiler:

- Zbraň, vybavenie :
-základné vybavenie ninju
-Bojová obruč =ostrý aj z voka, ale aj z vnútra (dewi má však na to obranný mechanizmus), dokáže sa rozdeliť na dva kruhy. Jeden väčší s pazúrmi a druhý menší bez pazúrov. (vid.obr.)

Spoiler:

Schopnosti :
Dewi je majsterka v gymnastike, v cvičení s obručou a v umení teľa, ktoré mnohý ľudia nazývajú hadie teľo. Dokonale zvládnutá rovnováha a pohyby tela. Rýchla, vrtká, svižná, obratná, ohybná. Čo sa týka chakry má jej dostatok a jej koncentrácia jej nerobí problém.

Podstata :
Katon

Výzor :
Dewi má dlhé biele vlasy s pár pramienkami ružovej a fialovej, ktoré si zapletá do dvoch copov. Vysoké čižmy, zelené (troška potrhané) tričko, krátke nohavice. Nosí rukavice, ktoré jej pri boji chránia ruky a jej neodmysliteľnou súčasťou je jej bojová obruč.
(vid.obr.)

Vlastnosti :
Dewi je slušne vychovaná a tak sa správa ku každému zdvorilo či je to priateľ alebo nepriateľ, či cudzinec. Má rada spoločnosť, ale sama ju nevyhľadáva. Avšak ak sa jej niekto znepáči vie byť pekne odporná na dotyčnú osobu. Rada sa zabáva a rada riskuje. Občas používa aj ironické poznámky, aj keď si to často krát neuvedomí.

Životopis postavy :
Rodina ako každá iná v malej dedinke ďaleko, mimo diania všetkého.
Vyrastala som medzi piatimi staršími bratmi. Už od malička na mňa dávali pozor. Snáď Vám ani nemusím hovoriť, že to pre mňa nebolo ľahké, no oni tiež veľa nevyhrali. Nie žeby som bola nejaké nezvládateľné, hyperaktívne dieťa. To nie.
Moja rodina sa už dlho venuje umeniu. Umenie spojilo cesty aj mojich rodičov. Otec sa venoval výrobe a predaju malých bôžikov z kameňa a dreva a moja mama zase maľovala portréty v rušných uliciach miest za peniaze. Chcela to asi náhoda a tí dvaja sa stretli. Našli si spoločnú cestu, nie len v živote ale aj v práci. Rozhodli sa že svoj talent spoja a tak začali spoločne podnikať s umelecko- remeselnými prácami. Lepší nápad ani nemohli dostať. A ako utekal čas obdaril ich piatimi dietkami. Všetko to boli zdravý chlapci ako topole a každý z nich nadaný. Tí prvý Tadao, Zadao, Dadao boli talentovaný po svojich rodičoch a ďalší dvaja Madao a Hadao boli talentovaní z hudobnej strany. Každý jeden vedel na 4 hudobných nástrojoch hrať a ich spev sa v nedeľné chvíľky niesol až k susedom. Ja som mala šťastie, že som sa narodila ako dievča, lebo ako ste si možno stihli všimnúť, moji rodičia veľkú fantáziu na mená moc nemajú. Moje narodenie bola v rodine veľká slávnosť. Konečne nejaké dievča v dome, čo pomôže mame s varením, či umývaním riadov. No veľmi rýchlo prišlo aj prvé sklamania. Moje oči nevideli tak ako by mali. Vlastne videli, ale úplne nový svet, ako vidia obyčajný ľudia. Keď sa pozriem na obyčajnú ružu, vidím ako z nej farby vychádzajú, ako sa rubínovo- červená, mieša s rumelkovou- červenou a cyklámenovou- fialovou a ako sa mieša smaragdovo- zelená s morskou zelenou a olivovou a jablkovou- zelenou... a toto všetko sa mi vírilo do nekončiaceho sveta živých hýriacich farieb, ktoré vzrastajú a zároveň ustupujú. Aj keď moji rodičia sa ma snažili liečiť, ja som nechcela. Mne to neprekážalo. Ja som svoj svet milovala, plný toľkých farieb. Každý si myslel, že mi musia pomáhať ako slepcovi, ktorí nič nevidí. „Ale ja vidím, ja vidím viac ako vy všetci!“ darmo som im to hovorila, nikdy ma nikto nepochopil. A radšej ako byť doma zavretá a pozorovaná očami, ktoré čakajú a jedinú chybičku, utekala som von. Keď som však mala 5 rokov, už to každého prestalo baviť ma deň čo deň hľadať. Preto mi vymysleli dokonalú zábavku, či trest. Gymnastika. Áno podivný druh zábavky. Deň čo deň cvičiť a cvičiť a stále viac a viac prekonávať svoje hranice, či psychické alebo fyzické. No nemôžem povedať, že my to nešlo. Ba priam naopak. Som v tom majster. Dokonale ovládam svoje telo a moje umenie s obručou som zvládla lepšie ako na jednotku s hviezdičkou. Môj tajný detský sen bolo dostať sa do cirkusu a za žiari reflektorov a ohromujúceho vzdychania baviť obecenstvo. No sen sa rýchlo rozplynul v mojich 10 rokoch. Jedného studeného do hmly zabaleného rána prišiel k nám hosť, brat môjho otca. Neprišiel však kvôli jemu či dobrej káve, ale kvôli mne. Strýko pochádzal z Konohy a sám bol uznávaným ninjom. Keď sa dopočul o mne, vybral si ma hneď ako svojho nasledovníka, keďže sám deti nemal. Najskôr ma nechceli pustiť, hlavne Tadao, ktorý keby nebol môj brat, tak by som povedala, že mi je ako bratom. Lúčenie bolo veľmi dlhé a uplakané. „Dávaj si pozor. Nepolám sa. Nezlom sa. Buď silné dievča. Rob nám radosť. Sme na teba hrdý...“ a mnoho ďalších podobných viet odznelo medzi dvermi keď ma vyprevádzali. A tak moja cesta, vlastne strýko ma zaviedol do Konohy. Skrytá dedina v listí ma celkom nadchla. Bolo tu oveľa viac života ako v mojom rodisku. Prvý deň na tomto novom mieste bol taký čarovný plný farieb, zlievajúcich sa dohromady. O pár dní na to, ako som sa zabývala ma prihlásil strýko na akadémiu. Nuž tam sa začala moja cesta ninju. Učenie nebolo pre mňa hračkou, no musela som sa snažiť. Moja rodina mi verila a ja som ju nemohla sklamať. Zas by povedali, že mali pravdu a to som nemohla dovoliť. Ale keď som mala 11 rokov prerušila som štúdium. Prečo, lebo strýko mal iné plány. Rozhodol sa, že sám ma začne trénovať umeniu čo on ovláda. Umenie katany. S nadpozemskou ľahkosťou ju dokázal ovládať. Ale keď mi ju dal do rúk, skončilo to katastrofou, že hneď mi ju vytrhol z rúk a povedal: „NIKDY!“ Ja som jeho slovo plne akceptovala. Vlastne všetko čo malo hroty a čepeľ mi pre istotu bral z ruky. U mňa bola nebezpečná aj vidlička. No jedného večera, keď ma vyrušil pri mojom cvičení mu to cinklo. Dal mi vyrobiť bojovú obruč s ktorú som hneď skrotila. A ešte v ten večer mi strýko povedal, prečo prišiel za mnou do môjho rodiska, tak ďaleko od Konohy a prečo si vybral mňa a nie jedného z mojich bratov, ktorý boli určite silnejší ako ja. „Vieš prečo som si ťa vybral? Nie kvôli tomu, čo dokážeš s telom, aj keď dotknúť sa hlavou vlastných stehien zozadu je neuveriteľné. Tvoj otec mi veľakrát písal s prosbou, nech zoženiem nejakého doktora, čo by ťa vyliečil. Ale ja som bol iného názoru. Tvoje videnie je neobyčajné. Vidíš všetky farby ako sa prekrývajú a hmýria. Tvoj mozog vníma svetlo a jeho šírenie ináč ako my. No ty vidíš ešte niečo viac ako my, vlastne nevidíš. Nevidíš čiernu farbu. Pre teba tá farba neexistuje, lebo to vlastne farba ani nie je. Je to len najtmavší odtieň bielej. Vidíš len nejakú prázdnoty, niečo čo nejestvuje. Používam tvoje slová, čo si vravela svojmu otcovi, a on to písal mne.“ Hovoril my. „Áno vidím niečo ako hĺbku vo farbách. Nekončiacu hĺbku, ktorá sa stráca mimo tohto sveta. Je to ako keby som mala ruku v ohni, ale v uzavretej dlani mala kus ľadu, ktorý chladí a nerozpúšťa sa. A vďaka tej hĺbke dokážem vidieť ľudí a veci a všetko okolo, celý svet, lebo tá hĺbka je v každej farbe. Nachádza sa všade. Je to zvláštne, že nič je všade. Toľko prázdnoty je na tomto svete.“ Strýko ma chytil za ruku, pohladil ma po vlasoch a povedal: „Aj čierna farba je iba najtmavším odtieňom bielej. Farby čistoty a šťastia. A ty to vidíš a možno vidíš aj viac, len ja si to neviem prestaviť. Čo ak ty nevidíš skutočné farby ale farby aury všetkého a všetkých. To neviem, lebo ty mi ani nevieš povedať aká je to farba, lebo ty máš dar. Tam kde ja poviem, že je zelená, ty povieš 10 odtieňov tej istej zelenej čo ja vidím. A ktorá je tá zelená a je otázne, či to čo vidíš sú len odtiene zelenej. Závidím ti tvoje oči. Vidíš celý svet taký živý. A v tme vidíš lepšie ako ktokoľvek iný. Lebo noc nie je len čierna. Ona vôbec nie je čierna.“ Môj strýko hovoril múdro a pravdivo. Z otcových listov sa ma snažil pochopiť a podarilo sa mu to. „Aj keď je tma, ako hovoria ľudia, ja vidím toľko vznešených farieb čo sa lejú do seba a obtekajú okolo prázdnych miest. A tak ako cez deň aj v noci vidím rovnako, vďaka prázdnym miestam.“ Skôr ako maliar začne maľovať na vopred prichystané plátno si predkreslí pomocné čiary toho čo chce maľovať, uhlíkom, alebo ceruzkou či svetlou farbou. A podľa toho vie prese kde čo má byť. No ja keby som bola ten maliar tak si tie pomocné čiary vyrežem nožíkom. Prerežem celé plátno, aby som vedela kde čo maľovať. Prerezané pomocné čiary na plátne, ktoré tvorí to čo vidím, môj svet, to je tá prázdnota, čo deň čo deň vidím. „Prečo je to také úžasné?“ spýtala som sa ho. „Podľa mňa si začiatok niečoho veľkého. Malý omyl prírody, ktorý však získa svoje uplatnenie a čo ty vieš, možno tvoje deti a deti ich deti tento dar rozvinú a zdokonalia a nakoniec z toho vnikne nejaká silná očná technika, ako je napríklad byakugan alebo sharigan. Nikdy nevieš.“ Vtedy mi to prišlo ako dosť nesprávne slová v nesprávnu chvíľu. Možno aj keď to myslel v dobrom, ja som jeho slová zle pochopila. Prišlo mi to všetko, ako keby som mala byt jeho pokusný králiček, na ktorom bude sledovať cudzí experiment. Zareagovala som dosť prchko. Až neskôr som si uvedomila svoj omyl. A tak som kajúcne sklonila hlavu a rozhodla som sa robiť všetko pre to, aby som môj možno dar využila ako sa len dá. Neskôr my strýko vysvetlil prečo možno vidím tak ako vidím. Prirovnal mi to k jednoduchému príkladu. Vraj je to ako keby pred svetlo sviečky sa poukladalo mnoho fólii, rôznych hrúbok a štruktúr. Svetlo sa začne lámať a farby vystupujú z predmetov, presne tak ako to vidím ja. A toto poznanie chcel aj aplikovať. Vraj ak by sa mi to podarilo, dokázala by som vidieť svet očami ako ho vidí on a hocikto iný a vedela by som to porovnať. Na začiatku som sa mala iba sústrediť a koncentrovať chakru. Potom nasledovala druhá časť. Nahromadiť chakru pred moje oči a urobiť okolo nich ako nejaký obal. Tak ako si ľudia so zhoršeným zrakom dávajú na oči šošovky, tak ja som si mala dať vrstvu chakry, ktorá však nesmela byť rovnako hrubá na každom mieste. Jej povrch mal byť nestály ako svetlo. Obal chakry okolo očí sa musel stále vlniť, aby stíhal lámať svetlo do sietnice. Ako keby ste dali pred sviečku s fóliami, tak isto naukladané fólie ale v negatíve. Trvalo mi to dlho kým som prišla na ten systém. Musela som pochopiť vlastné videnie, musela som pochopiť ako to môj mozog robí. A potrval mi to nejaký ten čas. Až raz jedného dňa... zvýskla som a rýchlo si zakryla oči, aby som to nevidela. Bolo to také príšerné a odpudzujúce. Celý svet taký chmúry a prázdny a bez farieb a šedivý a nevľúdny. Okamžite som zrušila obal chakry okolo mojich očí. Vďaka tomuto momentu som pochopila že miesta pre mňa prázdne, sú tiene, miesta kde svetlo nedopadá. A prišla som aj na inú vec. A dokážem spraviť okolo svojich očí obal chakry, ktorá mi umožní vidieť šírenie svetla normálne, tak by som mohla tento efekt obrátiť. Trvalo mi to dlho, kým som prišla na správne množstvo a hrúbku no vyplatilo sa to. Svoje obmedzenie sa stalo mojím najsilnejším útokom. Neskôr som znova nastúpila na akadémiu a spravila skúšky. Niečo pred mojimi 15 narodeninami stala som sa geninom . No skôr ako som sa stihla pridať k môjmu tímu, ochorela som a týždne som musela stráviť v posteli. Ale teraz som zdravá ako ryba a som pripravená zdolať každú prekážku čo dostanem. Sám strýko mi povedal, že som živel, ktorý sa len tak ľahko nevzdá, ani keby fialové kravy z neba padali.


Obrázok :

Spoiler:

Vztahy :
-

Techniky :
Kussetsu no jotsu – svetelný lom
C
Otelo tela sa jej vytvorí obal z chakry, ktorý chráni Dewi pred jej vlastnou obručou pri boji. No okrem toho, keď svetlo dopadá na jej telo, obal z chakry ho láme a vytvára ním skutočnú ilúziu, že farby z Dewi vystupujú a miešajú sa dohromady, skoro tak ako vidí sama.
(pre lepšie predstavenie vid. obr. , ale prestavte si, že v farbách sa stráca celé telo od palcov a nohách až po tvár či vlasy.)

Spoiler:

Theme Dewi

Nádhera! Tento char sa mi veľmi zapáčil! Povoleno!

Povoleno ... ´=)

1.Mise :

D - 0
C - 0
B - 0
A - 0
S - 0

2.Techniky:

D:


C: