Tréninkové prostory

Jin

"To je milé.. že ťa teší." Oprel som sa lakťom o zabodnutú Kurokami v zemi. Ďalšiu ruku som si dal v bok a na dlhú chvíľu nastalo ticho.. teda ak ho nijak neprerušil.
"Spoločnosť huh?" Zopakoval som viac menej jeho slová a začal som otáčať hlavou na všetky strany.
"Nezdá sa, že by tu bol niekto kto by s tebou chcel pokecať.." Možno to bolo kruté no.. viac menej som mal pravdu.
"Netuším.. proste som sem išiel.. a ty si tu vykrikujúci že chceš spoločnosť." Začalo mnou trocha natriasať od smiechu.
"Prepáš ale.. som děvka na úrovni.." Rukou som naznačil neisté gesto a napodobnil som pohyb nejakej vymaštenej blondíny.
"Berem len keš vopred." Chytil som si koniec klobúka, ktorý som trocha posunul nižšie a následne ho znova vrátil na danú polohu.. mohlo sa to chápať ako žmurknutie.

Jin

Rukou som znova chytil moju zbraň, ktorú som zo zeme vytiahol a oprel som si ju pohodlným lážo-plážo spôsobom na rameno, oprel som si o ňu aj druhú ruku, takže to vyzeralo tak, ako keby som z oboch strán objímal okolo pliec nejaké ženské.
"Tréning.. skúsiť by sme to mohli.. len odo mňa nečakaj, že sa budem nechať mlátiť tvojim mečom.. zas takou nesmrteľnou bytosťou nie som." Naklonil som sa o niečo dopredu a následne mnou znova trocha zatriaslo, pri návalu uchechtávania.
"Môžeme začať." Naklonil som hlavu na strnau, no okrem troch zelených bodiek, ktoré mi z tmy vykúkali, namiesto očí.. mi stále nemohol spozorovať čo i len jedinú časť pokožky na tvári, či inej časti tela.

Od jisté chvíle jste si mohli povšimnout že se k Vám někdo blíží. Podle vzhledu to byla dívka, která nemohla být o moc starší než vy sami. Vlasy měla sepnuté do velkého drdolu, nutno podotknout že měly barvu ohně. Takže přehlédnout jí byla skutečně věc která se moc nepředpokládala. Na sobě měla dost krátké kraťasy a triko na ramínkách. Přes to se jí na nohou táhly podkolenky. Jedna byla vytažená tak jak měla být avšak ta druhá byla tak nějak shrnutá do poloviny. Boty měla vysoké, s hromadou cvočků a dlouhým zavazováním.
Na zádech však měla něco, co spíše připomínalo jen dlouhou tyč z nějakého pevného dřeva. Po chvíli se zastavila a koukla se na Vás.
"Trénujete sami?" Podiví se trochu. Je to už dlouho co viděla jak by někdo sám od sebe trochu hnul kostrou. Hromadu lidí do toho musel tlačit sensei.

Jin

Pri čakaní na odpoveď som zaznamenal závan červenej farby po mojej pravici. Naklonil som na tú stranu celé moje telo.
"Heeem..." Určite to musela byť hrozne inteligentná odpoveď ktorá by každého chytila za srdce.. vlastne som už čakal že mi niekto na krk zavesí medailu.. aj keď to by sa mi ku krku asi ten niekto musel dostať.
"Pekná.. zbraň." Zachechtal som sa stále mechanickým hlasom a len som sa až trocha nevyrovnane naklonil smerom k dievčaťu.
"Zatiaľ sme nad tým len uvažovali.. aj keď.. tréning mi nikdy moc nešiel.. všetko sa najlepšie učí v praxi." Bola len otázka času, kedy sa moja zbraň prehne až moc a neudrží ma.. zatiaľ ma to však očividne moc netrápilo.

Na ten posměšek o její zbrani nijak nereagovala a jen jej sjela svým pohledem. Neříkala ani slovo. Zatím.
"Jenže v praxi, přesně takový umírají nejčastěji." Odpověděla mu a koukla se lehce kolem sebe jako kdyby někoho čekala. Ale kromě jí a Vás tam samo sebou nikdo nebyl. Kde kdo by si mohl myslet že je prostě jenom padlá na hlavu. Nebo těžce paranoidní.
"Trénink nikdy nikoho nezabil. Jen zachránil život..." Dodala po chvilce a koukla se zase na nebe. Jeho zbraň ale i vzhled nekomentovala. I když si o tom musela myslet svoje. Tak jako každý člověk který měl svobodnou vůli.
" Heh, měli by jste to brát trochu vážněji." Upozorní pochybovačným tónem jako kdyby si z nich vyloženě dělala legraci.

Jin

"Môžeš mi veriť.. s tým mám viac skúseností než ty." Ukázal som na ňu povzbudivo prstom a následne som sa prestal opierať o zbraň.
"Prečo myslíš že toľko shinobi v nejakých vážnejších stretoch zomiera ?.. pretože im nechýba tréning.. toho majú nad hlavu ! chýba im prax .. z pola.. bojového, etc. To tréningom nikdy nikto nezískal." Posnažil som sa ju ubezpečiť, pri čom som okolo mojej zbrane chodil ako idiot ktorý až príliš vystieral nohy a pokladal ich pred seba až príliš rázne.
"Môžme to ale skúsiť." Ruky som si založil na hrudi.
"Tvoja teória proti mojej praxi.. a.. heej !! " Zakrićal som po nečakanej otočke okolo svjej osi a následným ďalším ukaźaním prstom na to dievča.
"Vážne to začnem brať.. až keď to situácia bude vyžadovať! tsch.."

Dívka se netvářila nijak. Pořád jenom ten kamenný výraz který nic pořádného nenaznačoval. Jeho rychlá nabídka  jí dovedla k tomu, aby se jen trochu pousmála. To se poznalo podle toho že jí sotva znatelně cukly koutky v zvláštním úšklebku.
"Nejsem tady abych něco dokazovala tvému Egu, mládenče." Ujistila jej. Přeci jen ale musel být důvod proč setrvávala na tomto místě. Proč se u nich zastavila a vůbec s nimi mluvila. Občas se podívala z jednoho na druhého ale nezdálo se, že by na ní alespoň jeden z nich udělal nějaký dojem.
"O mojí praxi stejně nic nevíš" Dodala nakonec a uhladila si svoje triko.

Jin

"Tschee ? O tvojej praxi viem rovnaké hov*o ako ty o mojej." Založil som si ruky v bok a následne som sa znova rozosmial. Ako rýchlo som sa však začal smiať, tak rýchlo som aj skončil.
"Prečo si potom vlastne tu? heš heš.. kušuj.." Začal som na ňu mávať rukami ako na malé dieťa, alebo skôr králika či nejaké iné prítulné zvieratko ktoré sa takto odháňa. Bol som pri tom aj zohnutý, pri čom som však mal asi rovnakú výšku ako ona.
"Táto konverzácia sa mi prestáva páčiť.. začína byť na mňa až príliš inteligentná.." Zveril som sa jej ešte poslednými slovami a následne .. aj keď mi nebolo vidieť tvár.. mohla.. doslova cítiť tú nedočkavosť z jej ďalšej reakcie.

Neznámá dívka se jen zasměje. Je to poměrně šílený smích.Kdo ví čemu se to vlastně směje ale nejspíše to nebude nic dobrého. Její pohled se zaměří na dalšího příchozího.
"No, vidím že akademie vyprodukovala pár...unikátů?" Pronese s jistým a znatelným otazníkem a koukne se na oblohu. Jako kdyby se tomu v klobouku vysmívala do očí.
"No, Tsukikage to bude jistě zajímat." Zamyslí se nahlas. 
" I když o Vás má tlusté složky. Hmmmm, pár informací navíc neuškodí..."Dodá mile a znovu se koukne na oblohu jako kdyby tam někoho čekala.

Jin

Keby som sa na ňu mohla otrávene pozrieť, urobil by som to. Aj tak by to však nijakým spôsobom nezaregistrovala.. a tak by celý ten zmysel otráveného pozerania stratil.. zmysel. 
"No.. povedzme že viem o akej akadémii hovoríš." Znova som sa poškrabal na klobúku, popri čom som však bola nútená upustiť jednu časť zbrane, ktorú to prevážilo a ona sa znova zabodla do zeme. Pohľad som obrátil na týpka ktorý sa k nám nejakým spôsobom pridal. K čomu sa ale mal pridávať? V podstate mi úplne unikal zmysel tohto tu.. všetkého.. alebo som to aspoň vynikajúco týmto smerom hral. Po chvíľke ticha mnou znova zatriaslo.
"A mne hovoria že som divný." 

Raiden

Pomaly som dokráčal až k prítomným, ktorých som si tu všimol a zastavil som. Najprv som sa zadíval na nejaké dievča, ktoré tu bolo, a následne na tú viac zaujímavú osobu, čiže to niečo maskované a s klobúkom v nejakom divnom oblečení odeté. Mlčky som si prekrížil ruky na hrudi a začal som uvažovať, čo s nimi. Teda, respektíve ako ich otravovať, s čím začať. Nakoniec to dopadlo tak, že som ich začal sledovať bez jediného slova, lebo ma doposiaľ nič nenapadlo. A ani to vlastne nebola nuda si ich prezerať, predsa len, aspoň polovica z týchto dvoch osôb bola ozaj zvláštna, takže prečo nesledovať. Okrem toho, zdalo sa, že som im aj narušil tému, teda aspoň som mal taký pocit. Keď tak som možno čakal, že aj budú pokračovať, čo ale bolo dosť mylné. Nikto nepokračuje v téme, ak ich niekto vyruší a ostane pri nich... aspoň z vlastnej skúsenosti som teda toto vedel, ale možno by aj pokračovali, to som tušiť nemohol. Ale zatiaľ ostalo ticho, čo mne osobne nejak príliš nevyhovovalo, ale čo už.

--> Ospravedlňujem sa za menšiu neaktivitu, nedokázal som sa prinútiť k postu keď som videl ako sa to tu zaspamovalo po mojom poslednom poste

Yachiru Kayoko

Slnko krásne svietilo a Yachiru ešte stále stál s tým človekom v robotickom obleku na cvičisku a snažil sa nejak dostať konečne ku tréningu. Konečne sa rozhodol že tento spoločný tréning spolu s ním podstúpi keď v tom nás vyrušila nejaká slečna. Ďalšia osoba počula moja tichá pre seba vyslovené želanie o spoločnosť? Pomyslel si prekvapene. Chvíľku sledoval ich začínajúcu sa konverzáciu, až kým ho to neprestalo baviť. Otočil sa a pokračoval si vo svojom tréningu. Snažil sa sústrediť na svoj tréning no pri tej ich rozvíjajúcej sa hádke sa to vôbec nedalo. Otočil sa späť na nich a pozeral sa na to dievča. Pár krát si ju svojimi krvavo červenými očami prezrel a nakoniec sa tiež zapojil do debaty. "Mohli by ste to tu ukončiť? Ste otravný.." Povedal trošku podráždene, pričom sa snažil ukľudniť svoju divokú polovičku. "Kto vás má stále počúvať? Ste tu len chvíľu a už mi leziete na nervi." Povedal už pomaličky kľudným hlasom. Pristúpil ku tomu železnému čudu a  naklonil sa blízko k jeho/jej "tvári". "To nevieš že ku žene sa musíš správať slušne nech je akákoľvek?" Zamračil sa. "Verím ti že sa to pri niektorých prípadoch nedá splniť, no je tu aj možnosť že ju budeš ignorovať." Pozrel sa na dievča a opäť si ju premeral očami. "Čo tu chceš? Pokiaľ si len prišla otravovať a nejak narušiť "náš" tréning, tak odíď!" Povedal a opäť sa vrátil ku svojmu tréningu dúfajúc že Jin spraví to isté a bude ju konečne ignorovať. Yachiru opäť vytiahol svoj meč a chystal sa pokračovať keď v tom ho vyrušila ďalšia prichádzajúca osoba. Na čele mu nabehla žila a oči mu ešte viac z červenali. Červený rubín na jeho meči začal pomaličky žiariť, čo znamenalo že Yachirovi stúpa v tele adrenalín. Zase a už dúfajúc že posledný krát sa otočil a meč si skoval to púzdra. Popukal si prsty a taktiež aj jeho krk a z vražedným pohľadom pristupoval ku ostatným. V tom sa zmizol a objavil sa pri tom novom. Nebola to žiadna teleportačná technika, bola to Yachirova rýchlosť ktorú si trénoval veľmi dlho ešte keď patril pod prísne tajné jednotky vrahov a špiónov v Konohe. Tvrdo drel, potil krv kým dotiahol svoju rýchlosť na takúto obrovskú úroveň. No ešte stále nemal na Nukenina ktorého spoznal pri skúškach do jednotiek Washi. Jeho rýchlosť bola impozantná, tá Yachirova bola oproti jeho len obyčajná chôdza. No aj tak s tým ostatný mohli mať problémy. "A ty si zase kto?! Čo tu chceš?!" Povedal veľmi zlostne až priam agresívne. Toto už bol tretí človek čo ho vyrušil pri jeho tréningu, a to Yachiru neznášal najviac na svete.

Jin

Mňa to celkom bavilo. Pozerať sa na chlapíka ktorý začal strácať nervy. Musel som sa naozaj smiať, aj keď to znova bolo vidieť len ako také natriasanie ktoré mnou lomcovalo. Pokrčil som ramenami a nadvihol som ruky nad hlavu v štýle "nobody cares", keď mi začal rozprávať o tom že sa k žene človek musí správať slušne.
"Vieš čo mi hovorí slušnosť? Veľmi veľa vecí no to stále neznamená že ju budem dodržovať." Začal som sa znova chechtať no neostávalo mi nič iné, len sa oprieť o lampáš a sledovať túto telenovelu.

NPC

Dívka se pro sebe nad tím vším jen pousmála. Neřekla ani jediné slovo. Jen si upravila rukáv svého oblečení a rozešla se někam pryč. Ani se neohlédla. nebylo přesněji jasné co byla zač ale bylo jasné že se musí znát s Kage. A kdo ví jak na ní porávě tito geninové udělali dojem. Otázkou zůstávalo jestli Kage půjde něco říct nebo si chování některých jedinců nechá pro sebe. Tohle totiž byla skupinka budoucích shinobi, kteří byli velice nesourodí a bylo jasné že udělat z nich tým nebude zrovna nejsnadnější. Ale na druhou stranu, Kage byla známá hlavně tím, že dělala šílená rozhodnutí které se nakonec projevila jako nějaký dobrý nápad. Jako kdyby věděla.

Jin

Ako som sa opieral o moju zbraň /gomen v predošlom poste som sa pomýli lxD nie je to lampáš../, zrazu ku mne Yachiru prišiel a podkopol ho. Pravdepodobne však nečakal, že si to ani nevšimnem. Stále som bol v rovnakej polohe, ako keby som sa opieral o neviditeľné niečo, keďže trojzubec padal k zemi no mnou to ani nepohlo. Bol to istý druh "rovnováhy" ktorý bol pre niektorých ľudí absolútne nepochopiteľný.
"Eh-eh." odkašľal som si a pomaly som na zem položil aj druhú nohu, pri čom som sa vystrel do stroja. Jednou nohou som dupol do zeme, na čo sa trojzubec zodvihol do vzduchu a ja som ho znova chytil do ruky. Nebolo to však "vyhodenie".. nedvíhal sa ani nijak rýchlo.. skôr tak lenivo, ako niektoré metly prvákov u Harryho Pottera.
"Že ty patríš k jedným.. z tých cholericých a impulzívnych.. týpkov?" Zachechtal som sa a následne som z tupou časťou trojzubcu do zeme buchol.. nastalo až nepríjemne hlboké ticho.

Jin

Trocha šokovane som sa na neho pozeral. Aj keď to viac menej vôbec nebolo vidieť.
"Nemienim robiť nič... keď ma bude sensei ptorebovať.. vie kde ma nájde.." Zamumlal som skôr pre seba a následne som si len trojzubec oprel o rameno.
"Nesleduj ma.. tak či tak by som ti zdrhol." Pootočil som ešte zakrytou hlavou na Yachiruho a následne som venoval jeden pohľad, ktorý cez masku a viac menej podivné zelené svetielka namiesto očí tak či tak nič nehovoril. Mávol som rukou na pozdrav, na čo som sa vydal kto vie kam.. teda ja som to vedel, oni to nevedeli.

(presun)